Poézia

Sklamanie

Dnes večer s prosbou prichádzam,
Hádam z môjho hlasu cítiš bázeň,
Na srdci kameň mám,
Ktorý zdanlivo – však zdanlivo len – zjavil sa zo dňa na deň.

Jeho tiaž už dlho drví ma,
Ako rana nikdy nespiaca,
Rana, ktorú nositeľ nevníma,
No bez prestania krváca.

Viem, viem o čo prosíš,
Mám tvoju ranu zaceliť,
Sňať tiaž čo na srdci nosíš,
Liekom na tvoje chyby byť.

Kruto mýliš sa ak veríš,
Že práve ja držím moc v rukách,
A že ak so mnou sa zmieriš,
ONA poľaví vo tvojich mukách.

Nie, ja nežiadam úľavu,
O odpustenie žobrať chcem,
Začínam svoju rozpravu,
Jednou z tebe dávno známych tém…

Odpustiť? A čo? Že zradil si?
Že zradil si mňa i seba?
Áno, aj to s prosbou súvisí,
Preto pohrdnúť tým treba.

Tak čo ešte? Snáď poníženie?
Poníženie sa pod svoju úroveň?
Hoc nepáči sa mi toho slova znenie,
Priznávam že i preň žiadam, i preň.

Nezabudni na planých sľubov hory,
Tie, ktorými kŕmil si ma,
No splnil som poniektorý…
Kým prešla nejedna zima!

A napokon – že opustil si, opustil!
Opustil si ma a zapredal,
A spomedzi všetkých bolestivých chvíl,
Tejto najtrpkejšiu si príchuť dal.

Tak dočkám sa ho raz?
Za tej márnej snahy málo?
Potrebuješ snáď dôkaz?
Ten nezmaže čo sa stalo.

Nie, márne prosíš, i čakáš márne,
Na odpustenie už miesta niet,
A zatiaľ čo tvoja ruka starne,
Zváž každý ďalší krok vpred.

 

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s