Všehochuť

Nadávajme na školu!

 


Na školu nadáva takmer každý študent. A prečo by aj nie? Veď musí venovať množstvo času a energie veciam, z ktorých nemá žiadny okamžitý prínos. Aspoň ho ešte nevníma. Niet potom divu, že študent vzdoruje snahe pedagóga niečo ho naučiť, napriek tomu, že pedagóg to s ním myslí dobre.

Rád by som si však teraz zanadával na školu z trochu iného pohľadu, aj keď s tým vyššie uvedeným podstatne súvisí. Rád by som si zanadával na to, že škola nespĺňa svoju funkciu tak, ako by mohla a podľa mňa aj mala. Nejedná sa o to, že by škola vyložene bola študentom viac na škodu ako na osoh, no určite by to išlo robiť aj lepšie. Viem, nič nie je dokonalé a každý má svoje chyby, tak prečo sa za ne vŕšiť na nevinnej inštitúcii? Treba však myslieť na to, že ak by sme chyby tolerovali doteraz, neboli by sme ani tam, kde sme dnes.

Mnohé neduhy, ktoré trápia náš školský systém sa nedajú zaplátať peniazmi, ako by sme si mohli myslieť na základe iniciatív štrajkujúcich učiteľov. Financie by sa nášmu školstvu samozrejme zišli, no nemali by sme sa na ne spoliehať bez výhrad.

Ako by napríklad pomohli peniaze motivovať študentov k väčšiemu záujmu o štúdium? Predpokladám, že nie zavedením hodinovej mzdy. Práve motivácia je azda najväčším problémom, a pôvodcom mnohých ďalších, čo sa nášho školstva týka. Od nedostatku motivácie až po jej pomýlenú formu.

Nastal čas prestať sa spoliehať na zastaralú formu známkovania, čo nemusí nutne znamenať zbaviť sa známkovania ako takého, no najmä dbať na to, aby ho študent správne vnímal. Už len uvedomenie si, že známky odzrkadľujú výkon žiaka a sú teda určené najmä preňho a nie pre učiteľa, môže prispieť k pozitívnejšiemu ponímaniu štúdia. Nestačí však len opakovať otrepanú frázu: “Tými ťahákmi neklameš mňa, ale sám seba!” Pomohlo by hádam už to, ak by učitelia nebrali známky osobne. Je síce pravda, že ak učiteľ nevyjadrí nesúhlas a sklamanie so zlou známkou, študenti stratia časť motivácie nedostávať zlé známky, no tento postoj navodzuje dojem, že študenti sa učia kvôli učiteľovi a nie kvôli sebe.

A prečo by sa študenti vlastne mali snažiť mať dobrý prospech, keď na ňom aj tak nezáleží? Veď “na známky sa ťa nikto nikdy pýtať nebude!”, počujú študenti často z úst dospelých, čo už samo značí o ich výpovednej hodnote. Kladie sa priveľký dôraz na snahu ohodnotiť to, čo sa nedá presne odmerať a objavuje sa tendencia k systému “naučiť sa, napísať test, zabudnúť” (systému, ktorého využitie v reálnom živote študenti nevidia).

Lenže schopnosti študentov sa často vymykajú presne vymedzenému a roky nezmenenému rámcu hodnotenia. Bolo by omnoho jednoduchšie motivovať sa k hodnoteniu, ktoré odzrkadľuje skutočný posun a nie schopnosť memorovať. Prišli by sme možno o vysvedčenia, ktoré vyzerajú pekne a podľa ktorých je jednoduché rozdeliť žiakov na dobrých a zlých, no získali by sme také, ktoré aj niečo znamenajú.

Nesprávna motivácia je však asi ešte horšia, ako žiadna. Je až príliš bežné, že sa študenti učia jednoducho preto, lebo musia. Tento post-komunistický prežitok navonok prináša uspokojivé výsledky a študentov predsa do učenia treba nútiť, pretože sami by sa nedonútili… Však?

Od nástupu na základnú školu deti počúvajú, čo majú robiť. Nikto im nepovie prečo, ale tak akosi chápu, že musia. Rovnako sa ich nikto nepýta či to chcú robiť a čo chcú robiť (ak nerátame otázku “čím by si chcel byť keď vyrastieš?”). Tak to pokračuje počas základnej a minimálne aj strednej školy. Ak by deti robili len to čo chcú, učenie by sa samozrejme veľmi skoro ubralo nesprávnym smerom. Je však možné viesť študentov k zvedavosti a podporovať ju, a nie utláčať aj bez nežiadúcej benevolencie. Zvedavosť je totiž podstatne silnejším “ťahačom” ako povinnosť “tlačiteľom” a navyše vedie ku spolupráci študenta a pedagóga, na rozdiel od povinnosti, ktorá už svojou podstatou vyvoláva konflikt.

Zvedavosť samozrejme nie je žiaden zázračný všeliek a ani na ňu sa nedá bez výhrad spoliehať. Bolo by naivné myslieť si, že študentov bude zaujímať všetko, čo spadá do ich oblasti ‘záujmu’. Vždy bude určitá, určite nezanedbateľná, časť učiva, ktorá študentov nebude zaujímať, no budú ju musieť ovládať. Ak nie je možné vyvolať zvedavosť o onú časť, bolo by možno namieste ukázať jej praktické využitie a pustiť sa do boja s frázou “Veď to mi v živote k ničomu nebude!”. Ak proti tejto fráze nie je možné vzniesť presvedčivé argumenty, študenti sa len ťažko vzdajú nechute, ktorá im v učení prekáža. (pri tejto príležitosti ma napadá scéna z filmu Vlk z Wallstreet, v ktorej bol znázornený príklad marketingu: ak potrebujete predať pero, vyžiadajte si od zákazníka podpis, aby si uvedomil, že pero potrebuje)

Ako je však možné, že si pedagógovia tieto problémy neuvedomujú? Oni si ich práveže uvedomujú (aspoň tí, ktorí si nezvykli na zavedené praktiky a nevyhovujú im), no nie je v ich kompetencii situáciu zmeniť. Sú totiž sami pod nátlakom “zhora” a majú povinnosti voči inštitúciám, pod ktoré školy spadajú. Niet pochýb o tom, že by často chceli učiť inak, no po splnení si svojich záväzkov voči spomínaným inštitúciám už na to neostáva priestor a hádam ani chuť. Vzniká tak často syndróm “dám ti pokoj ak dáš pokoj ty mne,”, teda situácia, kedy po splnení si vzájomných povinností medzi pedagógom a študentom už nebudú jeden druhého zaťažovať.

Najviac pedagógom zväzujú ruky osnovy. A tie sú problémom z mnohých ďalších dôvodov. Ale najprv k pedagógom: Ak majú naši učitelia určené množstvo látky, ktorú treba so žiakmi prebrať a ktorá zhruba zapĺňa priestor, ktorý majú k dispozícii, budú len veľmi ťažko môcť venovať čas a energiu navyše tomu, aby žiakov motivovali či skúšali inovatívne prístupy k vyučovaniu. Z tohto dôvodu by bolo potrebné buď priestor na tieto aktivity v učebnom pláne vyhradiť, alebo odstrániť striktné a ‘uzavreté’ ponímanie osnov.

Tým, žiaľ, problematika osnov nekončí. Okrem toho, že sú statické a po dlhé roky sa nemenia a teda neprispôsobujú zmenám v potrebách spoločnosti a novým poznatkom, osnovy študentov výrazne obmedzujú. A to tak, že hoci osnovy určujú minimálne množstvo učiva, ktoré by mal študent ovládať, vytvárajú osnovy aj akýsi strop toho, čo študent ovládať bude. To preto, že osnovy, ako už som spomínal, vypĺňajú priestor určený na štúdium. Z toho dôvodu sa väčšina študentov nedostane za tento strop, ak sa o to nebudú snažiť vo svojom voľnom čase, pretože v škole na to priestor nemajú a najmä k tomu nie sú vedení, ak nerátame vedomostné olympiády. Študenti následkom toho nerastú a nerozvíjajú sa, no práve neobmedzovaný rozvoj je kľúčom k samostatným a tvorivým členom našej spoločnosti. Čo je však horšie, mnoho študentov nesplní ani nároky, ktoré sú na nich kladené prostredníctvom osnov, práve pre vyššie uvedené nedostatky nášho vzdelávacieho systému. Preto si myslím, že by nebolo na škodu, aby sme zvolili otvorenejší prístup k učebnému plánu, nakoľko súčasná forma aj tak nie je dostatočne efektívna.

Toto stručné zamyslenie sa (pretože vzhľadom na rozsiahlosť problematiky je naozaj stručné) sa zďaleka nevenuje všetkému, čo by sa dalo na našom školstve zlepšiť a ani uvedené problémy nerozoberá do dostatočnej hĺbky. Zároveň nie som kompetentný, a ani to nie je mojou ambíciou, aby som prinášal konkrétne a aplikovateľné riešenia na problémy, ktoré podľa mňa sužujú náš vzdelávací systém. Myslím si len, že ak už budeme nadávať, mali by sme nadávať na to, čo je skutočným problémom a súčasne sa snažiť navrhnúť prostriedky na zlepšenie situácie.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s